Staroslovenčina

Staroslovenčina

Staroslovenčina, náš zabudnutý rodný jazyk!

Čo je a čo nie je staroslovenčina?

Staroslovenčina je náš zabudnutý rodný jazyk!

- je pôvodným cirkevnoslovanským jazykom.

Staroslovenčina je súčasťou cirkevnoslovanského jazyka. Aj keď vznikli časom jednotlivé redakcie cirkevnoslovanského jazyka, stále platí, že sa jedná o úžasný vše slovanský „otvorený systém“ nezmerateľnej hodnoty, v ktorom sa kedykoľvek a kdekoľvek môže objaviť ľubovoľné slovo nezávislé od regiónu a lokálnej redakcie! ( napríklad české slovo v ruskej redakcii )

- je bohoslužobný jazyk.

eho ďalšie funkcie ako literárneho jazyka sú len podružné, aj keď dôležité.

- nie je hovorový jazyk.

Konštantín okrem zavedenia Hlaholiky upravuje aj samotný  staroslovenský jazyk. Keďže hovorový jazyk nebol prispôsobený na vyjadrovanie „nových“ biblických pojmov, zemepisných názvov a úplne cudzích mien a pomenovaní Konštantín tvorí a dáva základ novej formy ( knižnej ) slovenčiny.

- je knižný jazyk vysokého štýlu.

Konštantín sa neobmedzil len na samotné vytvorenie písma Hlaholiky. Priniesol aj novú fonetiku do jazyka. Napríklad zvuk „F“ , ktorý v staroslovenčine neexistoval.

Priniesol systém spájania slov , ako „blaho-slavený“ „ pravdo-vravný“ , „pravo-slávny“ ako úplne nový spôsob tvorby nových slov. Toto staroslovenčina nepoznala. Prijali sme časom tento spôsob ako nám „vlastný“. Upravil gramatickú stránku starej „folklórnej ( čisto hovorovej , nepísanej ) slovenčiny.

Staroslovenčina bola vždy „vysokým“ štýlom: teologickým, básnickým, rečníckym, odborným…, ale nikdy hovorovým. Staroslovenčina bola od počiatku jazykom písaným, knižným, odovzdávala sa cez text a výukou, nie z úst do ucha.

- je učebný predmet.

Staroslovenčina bola náš prvý učebný predmet! Musela sa vyučovať, presne tak, ako aj v súčasnosti, bez špeciálneho vzdelania, inak špičkovo vzdelaná Slovenka v jednom odbore  nie je  schopná v inom vednom odbore ( napríklad teologickomj,  medicínskom,… ) napísať fundovaný článok. Konštantín a Metod nabrali učeníkov, učili ich gramotnosti: liturgiu i jazyk (čítať, písať). Tento spôsob našťastie pokračoval aj po vyhnaní učeníkov.

Kňaz Vladimír, čomu učil deti o pár storočí neskôr v Rusku? Gramotnosti. Aké boli v tom čase knihy? Len cirkevnoslovanské ! Ako sa šíril cirkevnoslovanský jazyk?

Nie vydaním slovníka, nie vydaním „pravopisu“, ale cez texty a cez ľudí , výukou nových učeníkov. 

Staroslovenčina a staroslovienčina

Staroslovienčina je len „zmätok na objednávku“. Prečítajme si , čo sa o tomto nešťastnom pojme píše na wikipedii :

V Česku je však viac rozšírený názov staroslověnština, na Slovensku prv z toho odvodené „staroslovienčina“, dnes niekedy aj „slovienčina“, hoci správny názov je jedine (staro)slovänčina či (staro)slovenčina, pretože pomocný transliteračný znak ě neznamená -ie- ale -ä- alebo -e-. Názov staroslověnština bol špeciálne vytvorený v Prahe preto, aby sa v češtine nepoužíval jedine správny fonetický názov staroslovenština (staroslovenčina).

Nebojme sa používať správny výraz staroslovenčina!